Prvýkrát na seba Wolfgang Ambros výraznejšie upozornil v roku 1971. Istý pán Hofer je davom ušliapaný a ocitne sa v kanáli. Jeho osud bolo možné počuť v rádiu. Stanica Ö3 vtedy ešte nemala ani štyri roky a odvážila sa veľa – zahrala túto platňu. Mŕtvy Hofer sa stal akýmsi rakúskym hudobným prebudením.
Neprikrášlený dialekt, žiadne láskavé hosťinské nariekanie o zlatom viedenskom srdci. Viedenský dialekt vo svojej plnej tvrdosti zaznel v rádiu. To, čo dovtedy v Rakúsku ešte nikdy nebolo počuť a už vôbec nie vysielané, sa rozšírilo krajinou ako voda pri prasknutom potrubí a dalo vzniknúť novej identite rakúskeho pesničkárstva.
Wolfgang Ambros mal vtedy iba 19 rokov. Boli to práve jeho piesne a predovšetkým ich texty, ktoré sprevádzali celú jednu generáciu počas dospievania. Ľudia sa v nich dokázali nájsť a často vyvolávali aj kontroverzie.
V skladbe „Tagwache“ sa vyrovnal s témou rakúskej armády a staršia generácia z toho opäť nebola nadšená. Piesne „Weiß wie Schnee“ alebo „Du schwoazer Afghane“ boli výraznými spoločenskými vyjadreniami, zatiaľ čo „Gezeichnet fürs Leben“ a „Hoffnungslos“ sa stali hymnickými skladbami pre mladých ľudí.
„Es lebe der Zentralfriedhof“, „I drah zua“, „Schaffnerlos“ – to sú piesne tak späté s Viedňou, že človek takmer nechce veriť, že ich autor pochádza z Dolného Rakúska.
Ambros však vedel byť vždy aj oveľa drsnejší a jednoduchší. Či už išlo o skladby „Der Watzmann“, „Schifoan“ alebo o piesne, pri ktorých si publikum spievalo spolu s ním, ako „Hoit, do is a Spoit“, „Eibischzuckerl“, „Zwickt’s mi“ či „Gö, da schaust“ – zoznam by sa dal ešte dlho rozširovať. Medzi všetkými veľkými hitmi sa však vždy našli aj piesne, ktoré kvitli v tieni.
Napríklad „Kagran“, „Oid wurdn“ alebo „Die Sunn geht boid auf“. Skladby, ktoré pri každom ďalšom počúvaní odhaľovali nové vrstvy a významy.
Wolfgang Ambros nikdy nebol žiarivou popovou hviezdou ani miláčikom všetkých. Svojím vlastným spôsobom vždy zostal verný sám sebe, aj keď to niekedy iným ľuďom nebolo príjemné. Človek Ambros je ako Viedenský les – keď doň človek hlasno zavolá, ozve sa mu rovnako hlasná ozvena. A to nie každý dokáže zniesť, najmä nie v šoubiznise, kde mnohé kariéry stoja na umelo vytvorených kulisách.
Práve jeho mrmlanie, hundranie, mlčanie a typická viedenská nevrlosť sú však tým, čo robí z neho výnimočného umelca aj človeka. Je jednoducho taký, aký je – a bez tejto autenticity by nikdy nevznikli také piesne.
Bez celého tohto balíka s iniciálami W. A. by mala hudba spievaná vo viedenskom dialekte dodnes tú lepkavú sladkosť, ktorá by jej vôbec nepristala. Aká hrozná predstava!
